„V ÚZKOSTI SOM VZÝVAL PÁNA A VOLAL SOM KU SVOJMU BOHU...“

            Takto zachytáva Dávidovu modlitbu 18. žalm. A inde Dávid hovorí: „... k tebe som volal a ty si ma uzdravil“ (Ž 30,3). Hebrejské slovo shava charakterizujúce jeho volanie možno preložiť ako vzývanie, krik, ako naliehavú formu volania o pomoc.
            Bill Gotthard, autor knihy Moc vzývania, píše: „Najvýraznejší rozdiel medzi mocnými modlitbami Božieho ľudu zo Svätého Písma a našimi zdanlivo neefektívnymi modlitbami tkvie v nasledovnej skutočnosti: v modlitbách biblických svätých bola vrúcnosť. Vrúcnosť a úprimné vzývanie, až vykrikovanie na Pána. Keď si uvedomíme tento fakt, stránky Biblie zrazu ožívajú“.
            Niekedy sami vedome potláčame chuť „kričať“ k Bohu, a tak v nás uhášame pôsobenie Ducha. Myslíme si, že kričanie nie je dosť „slušný“ spôsob rozhovoru s Bohom. A pritom... pritom Boží Duch sa môže v nás modliť i takýmto, zdanlivo nedôstojným spôsobom. Ako však dosvedčujú dejiny spásy, spôsobom účinným a Bohom prijímaným.

Bože môj, nádej moja, večná spása! Nebudem mlčať a neprestanem ťa prosiť, kým mi nenavrátiš svoju milosť a kým opäť nezačneš prehovárať k môjmu vnútru!
                                                                                                          Tomáš Kempenský